„Rezali ma žiletkou a nakoniec mi dali do ruky zbraň“ – Keď umenie (ne)má hranice

Srbská umelkyňa Marina Abramovic, ktorá je známa svojimi provokatívnymi predstaveniami sa narodila 30.11.1946 v Belehrade.

Dá sa povedať, že za svoju tvrdohlavosť, odvahu a vzdorovitosť vďačí svojim rodičom. Marininy rodičia Danica Rosic a Vojin Abramovic bojovali počas 2.svetovej vojny ako juhoslovanskí partizáni, po jej skončení  boli vyhlásení za národných hrdinov a následne dostali významné posty v bývalej juhoslovanskej vláde.

Záujem o umenie prejavovala už od skorého detstva a od 6 rokov pravidelne navštevovala lekcie klavíra, francúzštiny a angličtiny. Detstvo prežila pod veľmi prísnym dohľadom matriarchálnej matky, ktorá podľa slov samotnej Mariny, nevedela alebo možno len nechcela pochopiť jej neustálu túžbu na seba všemožnými spôsobmi  upozorniť. V roku 1965 sa zapísala na Vysokú školu výtvarných umení v Belehrade a v štúdiu od roku 1970 pokračovala na Vysokej skole výtvarných umení v Zahrabe, kde študovala maľbu. Niekoľko rokov svojho života sa venovala aj činnosti pedagogickej. Maliarka Abramovic sprvu zamerala svoju pozornosť na koncepčné a hudobné diela, neskôr upriamila svoju pozornosť na takzvané “perfomace“ umenie. V rokoch 1973 až 1974 vytvorila niekoľko diel s názvom Rythm, s cieľom prekročiť hranice tela a mysle.

Rythm 0

Písal sa rok 1974 a spoločnosť sa z festivalových LSD detí premenila na spoločnosť s trochu triezvejšími drogami. Aspoň sa tak na prvý pohlaď mohlo zdať.

Pravidla boli jasné. Jedna žena, jedno publikum, 6 hodín a 72 predmetov na stole. Cieľom predstavenia bolo zistiť ako ďaleko sú diváci schopní zájsť. To, čo sa ale udialo, neočakával nikto.

 Jedinou Marininou úlohou bolo stáť ako socha. Pasívne, bez akejkoľvek emočnej odozvy a nechať cele predstavenie na prítomných ľuďoch. V tomto bez emočnom stave sa na základe vlastných slovo cítila byt slobodná. Na stole sa nachádzali predmety ako pohár s vodou, ruže, parfum, žiletky, nožnice ale aj zbraň a jeden ostrý náboj. Publikom bolo od začiatku informované o plnej zodpovednosti zo strany Abramovic. Diváci a umelkyňa stáli spolu na jednom pódiu a tak úplne zmizla ta pomyselná hranica medzi týmito dvoma svetmi.  Prvé 3 hodiny boli diváci k Marine s veľkou nadsázkou povedané veľmi zmierliví. Niekto jej dal do rúk rúžu, ďalší ju začali pomaly hladiť a bozkávať. Postupom času a príchodom noci sa atmosféra v galérií zmenila a vo vzduchu už bola cítiť narastajúca sexuálna energia a agresivita. Jeden muž k nej prišiel a strhol z nej tričko. Prichádzali ďalší, ktorí jej zabodli tŕne z ruží do hrude alebo prerezali krk a sali jej krv. Diváci sa začali navzájom burcovať a nebránili sa už ani menším sexuálnym útokom, kedy ju preniesli na stôl, roztiahli jej nohy a nôž zabodli do stola kúsok od jej rozkroku. V jednu chvíľu niekto nabil zbraň položenú na stole a daj ju do rúk samotnej Abramovic, mala si mieriť na krk. V tej chvíli vznikol konflikt medzi ľuďmi, ktorí sa Marinu snažili chrániť a medzi skupinkou ľudí, ktorá jej chcela ublížiť ešte viac a perfomace musela byt ukončená.

Po 6 hodinách bol zrazu koniec. Skončilo to. Z minúty na minútu sa svet vrátil do neumeleckej všednej reality. Marina sa prestala byt sochou a znova sa stala človekom. Človekom s emóciami. A keď sa chcela tým ľudom pozrieť do očí, nevidela nič. Videla len odvrátené tváre anonymných ľudí, ktorí sa priam predbiehali, kto skôr utečie  z tohoto zvráteného legálneho miesta činu.

„Keď som sa vrátila do hotelu a pozrela sa do zrkadla, našla som si na hlave prameň šedivých vlasov.“ (M.A)

Tato perfomace je veľmi často prirovnávaná k veľmi populárnemu a mnohými ľuďmi kritizovanému Standfordskému väzenskému experimentu, ktorý sa uskutočnil v roku 1971 na popud amerického psychológa Philipa Zimbarda. Experiment spočíval v uzavretí určitého počtu dobrovoľníkov do umelo vytvoreného väzenia  v rolách dozorcov a väzňov. Experiment musel byť ale po par dňoch okamžite ukončený z dôvodu narastajúcej krutosti dozorcov a zhoršenému psychickému stavu všetkých zúčastnených.

Rythm 0 rovnako ako Standforský väzenský experiment nastavili určité zrkadlo spoločnosti, ktoré nám ukázalo, že nie sme tak vysoko inteligentní a morálne vyvinutí za akých sa podkladáme. Odstráňme zo spoločnosti všetky normy a v ľuďoch sa okamžite začnú prebúdzať ich najprimitívnejšie vlastnosti a pudy. Ľudia sa dobrovoľne stanú súčasťou tzv. kolektívnej viny, kde nie je možné súdiť jednotlivca a tým pádom majú pocit väčšej slobody vo svojom konaní.

Umenie sa od nepamäti prezentuje ako niečo bezhraničné. Inšpiruje nás, opisuje nás a ukazuje nám veci z  iného pohľadu, na aký sme zvyknutí. Je ako veda so svojim vlastným vesmírom a gravitačnými zákonmi, poznačená subjektívnym vnímaním každého z nás.