Sila autority. Milgramov experiment.

Kam až ďaleko sme schopní zájsť, keď slepo počúvame autoritu. Sociálny psychológ Stanley Milgram uskutočnil na začiatku 60. rokov experiment, ktorý zmenil pohlaď na ľudské zlo.

Vedec bol židovského pôvodu a inšpiráciou pre tento experiment sa stali výpovede nacistov, ktorí sa po vojne obhajovali tým, že sami by sa nikdy tých zverstiev nedopustili a len plnili príkazy autorít.

Respondentov pre svoj pokus hľadal Milgram pomocou inzerátu v miestnych novinách, kde za účasť ponúkal 4 doláre. V inzeráte bolo uvedené, že experiment sa týka učenia. Výskumu sa celkovo zúčastnilo 40 ľudí vo veku 20 až 50 rokov, ktorí si vylosovali rolu „žiaka“ a „učiteľa“. Čo ale niektorí dobrovoľníci nevedeli, bolo, že rola „žiaka“ bola pre danú osobu vybraná už dávno predtým a tento „žiak“ bol v skutočnosti herec, ktorý mal s vedcom spolupracovať.

Celý priebeh experimentu bol v podstate veľmi jednoduchý. Behom pokusu musel „učiteľ“ dávať „žiakovi“, ktorý sa nachádzal vo vedľajšej miestnosti jednoduché otázky. „Učiteľ“ so „žiakom“ komunikoval len pomocou mikrofónu a pred sebou mal sofistikovaný veľmi reálne vyzerajúci prístroj, pomocou ktorého mal „učiteľ“ dávať „žiakovi“ za každú zlú odpoveď elektrický šok. Intenzita elektrických šokov sa mala pri každej ďalšej zlej odpovedi zvyšovať. „Učiteľ“ si myslel, že elektrické šoky naozaj „žiakovi“ dáva, prístroj ale samozrejme pod prúdom nebol a jeho „žiak“ bol herec, ktorý výkriky od bolesti len predstieral.

Na prístroji sa nachádzalo 30 tlačidiel, ktoré boli označené stupnicou od 15V do 450V. Pod tlačidlom 15V bol napísaný „ľahký šok“, posledné tlačidlo 450V bolo označené už len krížikom a jeho použitie by pre „žiaka“ znamenalo istú „smrť“. Kričanie od bolesti začali herci predstierať od 100V. V momente, keď už „učitelia“ nedokázali ďalej počúvať bolestivé vzlyky ich „žiakov“ začali žiadať o okamžité ukončenie experimentu. Vedec ale chcel aby „učiteľ“ bol poslušný a keď odmietol ďalej pokračovať, vedec sa pomocou presne stanovených fráz dožadoval pokračovania pokusu.

1.     pokračujte prosím

2.     experiment vyžaduje, aby ste pokračoval

3.     je absolútne nevyhnutné, aby ste pokračoval

4.     nemáte inú možnosť, musíte pokračovať

Výsledky samotného experimentu prekvapili snáď skoro každého. Predpokladalo sa, že tlačidlo so 450V použije len 1% dobrovoľníkov, ktorí by boli následne označení za sadistov. Takto označené tlačidlo použilo neuveriteľných 67% dobrovoľníkov a ostatí ostali len tesne pod touto hranicou. „Učiteľov“ od domnelého týrania neodradili krik ani prosby „žiakov“ a keď sa v nich aj ten súcit na moment ozval, po ráznom rozkaze vedca pokračovali ďalej.

Väčšina „učiteľov“ začala po experimente obviňovať samotných "žiakov", vraj si za to všetko môžu sami, veď sa prihlásili do pokusu dobrovoľne. Na konci pokusu sa „učitelia“ dozvedeli pravdu, že ich „žiaci“ boli iba herci. Žiaden dobrovoľník sa necítil nijak poškodení, práveže sa cítili ako hrdinovia, ktorí spravili „niečo“ pre vedu. To, žeby boli schopní naozaj zabiť druhého človeka len na základe rozkazu nejakej autority, na to záhadne zabudli.

Milgramov experiment tak jasne dokazuje, čoho všetkého sú ľudia schopní, keď slepo nasledujú reálnu alebo aj domnelú autoritu v bielom plášti. Nikto sa totiž zlý nerodí, zlými sa len stať môžeme, záleží len na nás, ktorú cestu si nakoniec zvolíme. Niekde tam blízko totiž existuje aj ten druhý breh rieky, kde stále existuje dobro aj súcit.

Autorita je zvláštna vec. Niekto ju potrebuje, aby sa vymanil z pocitu zodpovednosti a niekto ju odmieta už len zo zásady, kvôli svojej vrodenej anarchii a vnútornej rozorvanosti. Ak sa nejaký človek stane našou autoritou, okamžite nad nami získava moc a komu toto kontrolu nad nami dáme, záleží iba na našom rozhodnutí. Možno by to malo všetko začať s rešpektom a úctou z oboch strán. A potom nám naša vnútorná intuícia dá odpoveď nakoniec úplne sama, komu sa slobodne podriadime. Zdvihneme hlavu, úprimne sa pozrieme do očí človeka, ktorý si našu dôveru zaslúžil a odovzdane budeme počúvať jeho rady a nie rozkazy.